Založila som si blog o tvorbe Tima Burtona, o Helenke Bonham Carter a Johnnym Deppovi. Ak chcete, kuknite SEM :)


Hlasuj prosím pre Betsy a reklamu - FIFA na Slovensku - *TU*
a *TU* pre Betsy a JOHNNYHO Deppa :).. ďakujem

Mŕtve piano 1 - Mississippi

13. března 2010 v 21:28 | Betsy |  Dead piano
"Volám sa Mellinda Riversová a toto je posledný záber mojej rodiny v našom starom dome." Poctivo som hovorila do kamery.
"Je sobota ráno a my sa sťahujeme do.." kameru som otočila na prichádzajúceho Matthewa, môjho staršieho brata, ktorý mi náhle skočil do reči:
"Prestaň, Mel, teraz nie."



Vypla som kameru a sadla som mu na kolená.

"Ale, čo sa deje, Matty?"

"Laura nechce vzťah na diaľku." Povedal smutne.

Matt sa chystal na vysokú a jeho dievčaťu sa to očividne nepáčilo. Aj podľa mňa to bolo sprosté, nevidieť sa pol roka a potom náhle prísť a predstierať, ako by sa nič nestalo. Aj ja som snívala o vysokej, no mňa čakal ešte rok na strednej.

"To mi je ľúto." Nahodila som psie oči.
Zosadil ma zo svojich kolien a podišiel k oknu.
"Šlo by to, nie? Veď sú také vzťahy, pri ktorých sa nevidia rok a sú v pohode, tak prečo?"
"Nie každý je rovnaký. Niekomu to vadí a niekomu nie." Na to len smutne pozeral von oknom. Prišla som k nemu a pozrela mu do očí.

"Nebudeš sa trápiť, však?"
on len pokrútil ústami.
"Počuj, čo keby sme si zašli na zmrzlinu? Posledná hodina v tomto meste nám neuškodí!" usmiala som sa.
"Ja neviem."
"Prosím." Znovu som nahodila tie psie oči, ktoré ho vedeli vždy presvedčiť.
"Vieš čo na tebe nenávidím?" spýtal sa a ja som nastrčila uši, aj keď som vedela, o čo mu ide, čo chce povedať.

" Vieš lepšie presviedčať aj klamať, vyhrala si." Usmial sa a ja som vedela, že na zmrzlinu ideme.

Veď ako by nemohol vyhovieť svojej malej a roztomilej sestre? Teda už nie moc malej, ale aj tak. V San Diegu, v štáte Kalifornia mali asi najlepšiu zmrzlinu. Aj s ňou sme chodili po meste a obkukávali najlepšie miesta. Už o necelú hodinu sme mali odísť. Sťahovali sme sa do štátu Mississippi, mesta Jackson, presnejšie do Ridgelandu. Nikto z nás tam nikdy nebol, no otec dostal ponuku na lepšiu prácu a tú aj prijal. Akoby inak? V San Diegu dostával minimum, v Ridgelande trikrát viac. To bol jediný dôvod. My sme sa, samozrejme, prispôsobili. Aj keď sme už boli dospelí, život po kope s rodinou sa nám páčil viac. Veď každý vravel, osemnásťročné dievča ako som ja sa vo svete ešte nemôže uchytiť. Matthew mal dvadsaťdva, no chcel študovať a tak na osobitný život, poprípade s vlastnou rodinou nemohol myslieť. Aj keď sme obidvaja vedeli, aké je to krásne, už len pri pohľade na našich rodičov. Ale predsa, užívať si mladosť, bez starostí, to bolo určite oveľa lepšie. A tak sme boli jeden druhému príkladom. Ako sme tak chvíľu šli mlčky domov, spýtala som sa:

"Myslíš, že tam bude lepšie ako tu?"
"Neviem." Odvetil pokojne.

Najskôr sme protestovali, mali sme tu predsa kamarátov, zvyky a ja spolužiakov, ale potom sme pochopili, že je to dobré pre nás všetkých. Mamina práca predavačky tiež moc nevynášala a otec ako elektrikár nezarábal najlepšie. Otcova práca bola dosť nebezpečná, to sme vedeli. Aj on to vedel. Veľa krát sme mu to vyhovárali, no on chcel za každú cenu ordinu uživiť. Prišli sme domov a mama s otcom čakali iba na nás. Všetko bolo už zbalené, kľúče od domu odovzdané kupujúcemu, oni len unudene sedeli v aute. Rýchlo sme nasadli a robili sme, že je nám to ľúto. Mala som na sebe svoj obľúbený krátky sivočierny kabát, chladné októbrové počasie bolo práve v strede. Otec s mamou nám nič nevyčítali, napriek ich výrazu tváre. Vedeli, že sme mali to mesto radi a bez rozlúčky s ním to proste nejde. Keď sme chceli vyštartovať a navždy zmazať spomienky na náš dom, zazreli sme blonďavé dievča. Laura. Akurát vybehla z ulice a len tak-tak nás zastihla. Matt hneď vybehol z auta, do jej objatia. Nebudem klamať, že mi bolo do plaču. Bolo to tak smutné, vidieť, ako stoja v objatí, a to naposledy. Laura si to asi nakoniec rozmyslela s tým, že sa bude naňho hnevať pre to, lebo odchádza. Keď sa rozlúčili a Matt napokon nasadol znovu do auta, videla som, ako mu tečú slzy po tvári. Niet divu. Matt bol dobrý chlapec a Lauru úprimne miloval z celého srdca. Pohladila som ho po tvári a povedala som mu, že to bude dobré, no myslím, že ani tak som mu veľmi nepomohla.

"Prídu ďalšie, synak." Ozval sa otec.
"Nie, otec, neprídu. Také, ako je Laura neprídu. Nikdy."

Ďalej sme radšej boli všetci ticho. Vedeli sme, aké je to preňho ťažké. Ako som tak chvíľu pozerala von oknom auta, zazrela som Stellu, moju najlepšiu kamarátku. Už sme sa predtým dosť rozlúčili, no jej to asi nestačilo. Začala mi ako o dušu kývať, dokonca so slzami v očiach. Ja som jej odkývala, takisto sa mi slzy hrnuli do očí, no vydržala som to. V tej chvíli som ani nestihla otvoriť okno, aby som sa jej aspoň prihovorila. Otec šiel pomerne rýchlo. Tá rozlúčka nestačila asi ani mne. Veď akoby mohla? Moji kamaráti budú teraz odo mňa ďalej, ako som si myslela, a to je zlé. Veľmi kruté iba pri pomyslení, že by sa im mohlo niečo stať a ja o tom ani nebudem vedieť. Cítila som sa dosť zvláštne. Ten pocit som moc nepoznala, ale chcela som, aby čím skôr skonči. Pozrela som na Matthewa. Už neplakal, ale bolo vidieť jeho suché slzy a červené oči.

"Čo si píšeš?
V rukách držal notes a ceruzku.
"Veci, ktoré chcem urobiť, keď sa dostanem na výšku." Povedal a nasilu sa usmial.
"Ukážeš mi to?"
"Nie." Odpovedal rázne, až ma to zaskočilo.
"To je tajné." Šepol po chvíli smutne.

Vedela som, že tam bude veľa vecí, no vedela som na sto percent, že tam bude Laura. Ďalej si ma nevšímal, len písal. Niekedy sa zamyslel, no o chvíľu hneď pokračoval. Niektoré jeho sny, s ktorými sa mi zveril, neboli moc reálne. Chcel sa stať doktorom, aj keď sám vravel, že to nezvládne. Miloval svoje dievča, Lauru Carterovú. Boli pre seba ako stvorení, no sťahovanie a vysoká škola im prerušili svoje plány. Ale to už som vravela.

Väčšinu cesty som prespala. Zobudila som sa a pozrela som von oknom. Naskytol sa mi pohľad na neznáme mesto.

"Jackson." Povedal Matthew.
"O chvíľu budeme v Ridgelande."
"Ako dlho som spala?"
"Celý podvečer, celú noc, až doteraz." Usmial sa.

Bola som rada, že sa usmial, vždy lepšie, ako by mal plakať.

"Ešte asi pätnásť minút a budeme tam!" započula som otcov hlas.

A tak to aj bolo. Otec mal pred sebou papier a o chvíľu už točil do jednej z Ridgelandských ulíc.

"Číslo domu... dvadsaťpäť..." mrmlal si stále popod nos, s papierom v ruke.

"Tu je to!" zvýskol odrazu.

Zastavili sme pred domom s číslom dvadsaťpäť. Bol pekný, aj dosť veľký, akurát pre nás. Nemal moc veľkú záhradu, no zato pekné posedenie na vonku. Na schodoch sedel nejaký neznámy muž, a ja som si domyslela, že je to predávajúci domu. Otec s mamou vystúpili a podali si s nimi ruky. Chcela som otvoriť dvere, no Matthew ma zastavil.

"Radšej seď."
"Raz musím vystúpiť." Uškrnula som sa.

Chcela som mu spríjemniť náladu.
"Ale teraz nie. Počkáme, kým nás zavolajú."
"Fajn."

Znovu som sa oprela a pozerala pred seba. O chvíľu nás mama zavolala.

"Chcem vám predstaviť naše deti, Mellindu a Matthewa." Povedala, keď sme vystúpili z auta, a ukázala na nás.

"Teší ma." Povedal ten chlap, tak tajne, že ma to znervóznilo. Nepôsobil na mňa najlepšie. Bol to vysoký chlap, zrejme už v staršom veku. Prezradzovali to jeho sivé vlasy. No jeho smaragdovo zelené oči sa mi páčili a vyvolali u mňa zvláštny pocit.
"Snáď sa vám tu bude páčiť. Keby niečo, bývam o päť ulíc ďalej." Povedal ešte a potom na veľkom čiernom aute odišiel. My sme začali vybaľovať veci a obzerať si dom. Hneď sme si rozdelili izby a urobili, čo bolo treba. Páčilo sa mi tam. Majiteľ tam všetko zabezpečil a nebolo tam cítiť ani stuchlinu, ako to väčšinou býva. Skončili sme až večer. Mama si odskúšala kuchyňu, keď varila večeru a ako sama povedala, páčila sa jej.

"Už si zapísana aj do školy, Mellinda. V pondelok nastupuješ." Povedala mi mama pri večeri.

Ja som len s úsmevom prikývla, aj keď som sa trochu novej školy bála. Tak to je asi u každého, kto sa nasťahuje do nového mesta. A prvý deň v škole? Pre niekoho hračka, pre iných utrpenie. Trochu mi bolo ľúto, že som nevidela všetky časti Mississippi a mesta Jackson. Prvá noc v novom dome nebola náročná, ale ani ľahká. Ráno sme sa popýtali susedov, na najbližší kostol, bola nedeľa. Ten, ktorý nám ukázali, bol nádherný. Ani zďaleka nemali taký v San Diegu. Aj noví susedia boli fajn. Aspoň tak vyzerali. Celú nedeľu sme strávili na vonku grilovaním a hraním pokru. Bol to skvelý deň, veľmi sme sa zabavili. Deň, ktorý však nasledoval, bol pre nás všetkých dôležitý. Mama šla na pohovor kôli novej práci, otec šiel do novej práce prvý krát a ja som sa triasla iba s pomyslením, že idem do novej školy, navyše sama.

"Zvládneš to, Mel." Uisťoval ma Matthew ráno, keď som si obliekala kabát.

Iba som prikývla, aj keď som mala neskutočne veľký strach. Stále som si hovorila, že to bude dobré. Veď to nejako zvládnem... dúfam.



 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Casion twoje SBéééééééééčko!!! Casion twoje SBéééééééééčko!!! | Web | 14. března 2010 v 17:17 | Reagovat

jj jé mŕtve piano super XD hoci som to skwelé :-)

2 KaceNNka Your SB ♥ KaceNNka Your SB ♥ | Web | 16. března 2010 v 13:22 | Reagovat

ahojky po delší době se stavuji promiň nemám teď na bloég moc času to mně doufám chápeš... mimochodem tahle povídka je moc zajímavá těším se mooc na další díl :) a moc pěkný dess :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama